V jednom zo zničených domov som práve sedel a čítal jednu s náboženských kníh. Práve začalo svitať a ja som sa nenávistne zamračil na vychádzajúce slnko. Každý východ Slnka som preklínal. Robil som to už stovky rokov kým mi pamäť siahala. Chvíľu som tam sedel a mlčky preklínal svetlo, slnko a deň. Po nejakej chvíli som začal uvažovať o mojich budúcich plánoch. Meno Tenebris doteraz vyvoláva hrôzu, ale už ma nikto nehľadá. Stovky rokov som bol v úkryte a nikto nevie, že ešte žijem. Laus si zrejme myslí, že som zomrel na následky nášho súboja - aké hlúpe. Uvedomoval som si, že žiť v ústraní nepomôže. Preklínal som ľudskú hlúposť a naivnosť. Po tom všetko, čo Laus spáchal ho uctievajú, ako boha. Sú to úbohé bezcenné primitívne tvory. Ja nie som človek, ja nemám dušu, ja som noc... Uvedomoval som si, že už nie som ani zďaleka taký silný, ako som bol kedysi. Musím si nájsť spojenca. Bohužiaľ v zemi zla sú všetci presvedčený o tom, že Laus je boh. Stále existuje hŕstka tých, ktorý o ňom pochybujú a hŕstka uctievačov noci, ale tých je málo a nie sú dostatočne silní. V poslednej dobe som často uvažoval a spojenectve s neutrálnou zemou, alebo zemou dobra. Neutrálna zem sa nikdy do konfliktov nezapájala, ale mohol by som ich presvedčiť. Je to však nepravdepodobné a neviem, či to má význam. V zemi dobra žijú samí naivný hlupáci, ktorý veria v silu prírody. Na naivite a hlúposti tých "dobrých" som sa vždy smial. Ja som však nikdy dobro a zlo nerozlišoval. Pre mňa existovala len moc. Pre mňa existovali len silní a slabí. Podstatou života a jediný systém je vykorisťovanie slabých silnými. Slabí si vytvorili pravidlá, aby obmedzovali silných, ale tí múdri (ako ja) ich prekukli. Toto je základné učenie môjho náboženstva o morálke. Asi by som mal zájsť do starého mesta, tam mám pár spojencov. Pomaly som sa zdvihol zo stoličky. Pomaly som zdvihol obe ruky nad hlavu, akoby som niečo privolával. Rozplynul som sa v temný mrak a vyletel som s miestnosti. Mieril som do starého mesta....
Presun
